Stratená, ale nie sama
Zuzana | 31.03.2025
V jeden chladný podvečer som sa prechádzala po našej ulici, keď som si všimla staršiu pani. Stála na chodníku, pohľad mala zmätený a ruky sa jej triasli nielen od zimy, ale aj od neistoty. Keď som k nej podišla, jemne som sa spýtala, či nepotrebuje pomoc. Oči sa jej naplnili slzami – nevedela nájsť cestu domov.
Nechcela som ju nechať vonku v tej zime, a tak som ju vzala k nám. Uvarila som jej teplý čaj, podala deku a pomaly sme sa snažili zistiť, kde býva. Postupne sa rozrozprávala – spomínala si na malé útržky svojho domova, na meno dcéry. Po chvíli sa nám podarilo skontaktovať jej rodinu, ku ktorej sa nedávno nesťahovala. Keď si po ňu prišli, videla som v ich očiach vďaku, no aj obavu – bolo jasné, že takéto chvíle už možno zažili, lebo pani sa lieči na alzhaimerovú chorobu.
Ten večer mi pripomenul, aké krehké môže byť naše vnímanie sveta a aké dôležité je mať pri sebe niekoho, kto nás nasmeruje domov – či už v doslovnom alebo prenesenom zmysle slova. Pomohla som jej nájsť cestu, ale možno ona pomohla aj mne – uvedomiť si, že ľudskosť a empatia sú to najcennejšie, čo môžeme ponúknuť.
#vDAKAzadobro
Nechcela som ju nechať vonku v tej zime, a tak som ju vzala k nám. Uvarila som jej teplý čaj, podala deku a pomaly sme sa snažili zistiť, kde býva. Postupne sa rozrozprávala – spomínala si na malé útržky svojho domova, na meno dcéry. Po chvíli sa nám podarilo skontaktovať jej rodinu, ku ktorej sa nedávno nesťahovala. Keď si po ňu prišli, videla som v ich očiach vďaku, no aj obavu – bolo jasné, že takéto chvíle už možno zažili, lebo pani sa lieči na alzhaimerovú chorobu.
Ten večer mi pripomenul, aké krehké môže byť naše vnímanie sveta a aké dôležité je mať pri sebe niekoho, kto nás nasmeruje domov – či už v doslovnom alebo prenesenom zmysle slova. Pomohla som jej nájsť cestu, ale možno ona pomohla aj mne – uvedomiť si, že ľudskosť a empatia sú to najcennejšie, čo môžeme ponúknuť.
#vDAKAzadobro
