Stalo sa .....a ďakujem za to
Zuzana | 07.04.2025
Môj príbeh by som opísala asi takto.
Som mamou dvoch detí. Môj syn mal spolužiaka, s ktorým bol veľmi dobrý kamarát. Trávili spolu veľa času a často u nás aj prespával. Až po čase som zistila, prečo nechce chodiť domov – veľmi sa bál svojich rodičov, ktorí boli alkoholici.
Po nejakom čase mu zomrel ocko kvôli alkoholu. Jeho mama však v pití pokračovala, a to až do takej miery, že jej bolo jedno, kde sú jej deti. Vôbec sa o ne nezaujímala. Vedela, že ak ju ešte raz nájdu opitú, deti pôjdu do detského domova – a tak sa aj stalo.
Jej syn práve trávil čas u nás, keď mi zo sociálky zavolali, či je u nás a či sme doma, že prídu do 10 minút. Vtedy som už tušila, že niečo nie je v poriadku. Po príchode sociálnych kurátoriek sa porozprávali najprv s chlapcom, a potom aj so mnou. Povedali mi, že nechce ísť do detského domova, že sa u nás cíti dobre a že by u nás rád zostal. Opýtali sa ma, či súhlasím s tým, aby bol zverený do mojej dočasnej opatery – ale podmienka bola, že aj s jeho sestrou.
Neváhala som ani sekundu. Neporadila som sa ani s manželom, ktorý v tom čase pracoval v zahraničí. Len som mu to oznámila, rovnako ako aj mojej rodine. Keďže chlapca poznali aj oni, všetci ma v rozhodnutí podporili.
Okamžite som súhlasila. Veď bol u nás skoro stále, a aj jeho sestra – ktorá bola spolužiačkou mojej dcéry – s nami mala veľmi dobrý vzťah. Moje rozhodnutie bolo jasné: súhlasím.
Sudné rozhodnutie prebehlo a deti mi boli zverené týždeň pred Vianocami. Boli to pre ne ťažké chvíle – prvé Vianoce bez otca aj mamy. No s manželom a mojou rodinou sme sa snažili urobiť všetko pre to, aby boli šťastní.
Pri rozbaľovaní darčekov sme plakali všetci. Boli to ich prvé Vianoce, kedy vôbec dostali darčeky.
Deti máme s manželom v opatere už 5 rokov. S našimi vlastnými deťmi majú krásny vzťah. Berú sa ako súrodenci, čo nás nesmierne teší a som za to nesmierne vďačná.
Moje rozhodnutie by som nikdy nezmenila. Sú to slušné, vďačné deti, ktoré si vážia všetko, a my sa im snažíme dať, čo len vieme.
Sme ako jedna veľká rodina – nerobíme rozdiely medzi vlastnými a nevlastnými deťmi. Máme medzi sebou nádherné puto.
Som mamou dvoch detí. Môj syn mal spolužiaka, s ktorým bol veľmi dobrý kamarát. Trávili spolu veľa času a často u nás aj prespával. Až po čase som zistila, prečo nechce chodiť domov – veľmi sa bál svojich rodičov, ktorí boli alkoholici.
Po nejakom čase mu zomrel ocko kvôli alkoholu. Jeho mama však v pití pokračovala, a to až do takej miery, že jej bolo jedno, kde sú jej deti. Vôbec sa o ne nezaujímala. Vedela, že ak ju ešte raz nájdu opitú, deti pôjdu do detského domova – a tak sa aj stalo.
Jej syn práve trávil čas u nás, keď mi zo sociálky zavolali, či je u nás a či sme doma, že prídu do 10 minút. Vtedy som už tušila, že niečo nie je v poriadku. Po príchode sociálnych kurátoriek sa porozprávali najprv s chlapcom, a potom aj so mnou. Povedali mi, že nechce ísť do detského domova, že sa u nás cíti dobre a že by u nás rád zostal. Opýtali sa ma, či súhlasím s tým, aby bol zverený do mojej dočasnej opatery – ale podmienka bola, že aj s jeho sestrou.
Neváhala som ani sekundu. Neporadila som sa ani s manželom, ktorý v tom čase pracoval v zahraničí. Len som mu to oznámila, rovnako ako aj mojej rodine. Keďže chlapca poznali aj oni, všetci ma v rozhodnutí podporili.
Okamžite som súhlasila. Veď bol u nás skoro stále, a aj jeho sestra – ktorá bola spolužiačkou mojej dcéry – s nami mala veľmi dobrý vzťah. Moje rozhodnutie bolo jasné: súhlasím.
Sudné rozhodnutie prebehlo a deti mi boli zverené týždeň pred Vianocami. Boli to pre ne ťažké chvíle – prvé Vianoce bez otca aj mamy. No s manželom a mojou rodinou sme sa snažili urobiť všetko pre to, aby boli šťastní.
Pri rozbaľovaní darčekov sme plakali všetci. Boli to ich prvé Vianoce, kedy vôbec dostali darčeky.
Deti máme s manželom v opatere už 5 rokov. S našimi vlastnými deťmi majú krásny vzťah. Berú sa ako súrodenci, čo nás nesmierne teší a som za to nesmierne vďačná.
Moje rozhodnutie by som nikdy nezmenila. Sú to slušné, vďačné deti, ktoré si vážia všetko, a my sa im snažíme dať, čo len vieme.
Sme ako jedna veľká rodina – nerobíme rozdiely medzi vlastnými a nevlastnými deťmi. Máme medzi sebou nádherné puto.
