Vďaka za život v úplnej rodine
Marina | 15.04.2025
Príbeh, ktorý skončil štastne, avšak ak by nebolo mojich rodičov, nemuselo to tak byť/štastie je vrtkavé. Písal sa rok 1977 a kdesi na Slovensku sa narodil chlapček, krásne hoci nie úplne zdravé dieťa, vada z ktorej neskôr sčasti vyrástol. Blond vlásky, veľké hnedé oči, usmievavý...takto nejak si predstavujem svojho brata keď sa narodil. A o čosi neskôr sa narodilo dievčatko, rovnako veľké oči, hnedé bohaté vlasy už od narodenia a ten úsmev a krik, každý si ju všimol...Vyzerá to idilicky, no nebolo. Po narodení brat išiel do detského domova a ja som tam po narodení skončila tiež. Moji rodičia túžili po dieťatku, nakoľko otecko pochádzal z mnohopočetnej rodiny a mamička ako to býva u žien - skrátka túžila po dieťati. Keď vsak zistili, že im nie je dopriate, rozhodli sa pre adopciu. A tak rok, deň čo deň navštevovali blonďavého chlapčeka, ktorého by mohli nazývať svojim synom-čakalo sa však rok, či sa biologická matka neobjaví. A tak rok žili a tŕpli s vedomím, že možno chlapček, ktorého si od prvého momentu zamilovali skončí u biologickej mamy, ktorá ho z nevedno akých pohnútok "odložila". Deň sa míňal s dňom a keď už mal nastať deň odchodu, vychovávateľka prišla s prekvapivou informáciou - CHLAPČEK tu má už aj SESTRIČKU. A bolo to jasné...môj otecko by si nás vzal aj 10 ak by sme sa všetci ocitli na jednom mieste. A zvyšok príbehu? Sme rodina a hoci otecko už nie je medzi nami, nie je deň, kedy by som na neho nemyslela. Priala by som každému dieťaťu, aby malo možnosť cítiť bezpodmienečné prijatie a lásku, aby mohlo v myšlienkach spočinúť u svojho otca, mamy, súrodenca, aby malo bezpečné zázemie, lásku, vzdelanie, pochopenie, objatie aké sa dostalo nám. Preto by som mamu a brata chcela zobrať na výlet ako vďaku, mama je totiž vášnivá cestovateľka :) A zrejme som to "podedila" tiež ;)
